Ono to tak asi musí byť, že keď človek dva roky usilovne na niečom pracuje, zanedbáva dosť vecí asi do takej miery, že chrobáky mu šteklia chodidlá a zrazu ten človek zistí, že všetko bolo zbytočné, lebo sa v projekte vyskytli malicherné disproporcie, ktoré je potrebné "roztiahnutím" eliminovať a teda sa musí všetko prerobiť, vytlačiť a ešte aj zaplatiť, tak ho pristihne čosi podobné ako syndróm Burnout alebo stav totálneho emocionálneho a fyzického vyčerpania, zlyhanie adaptačnej odozvy organizmu. Už šiesty deň sa nedokážem pozrieť tým smerom, kde leží moja práca...
No tak som neuspela, no čo, veď som zažila aj horšie situácie, život ide ďalej, všetko prejde a ja to predýcham a prechodím a znova sa pustím do boja, veď som dospelý, zrelý človek, jedinečná a neopakovateľná bytosť, akurát sa moje sebavedomie rozbilo na drobné kúsky ako hlinený džbán na maturitnom večierku. Jednotlivé kúsočky odkopol erudovaný psychológ s titulmi pred menom aj za menom,hlásajúci humanizmus a trvalejšie hodnoty, na všetky svetové strany a ja ich teraz musím pozbierať.
Snáď sa mi to podarí. Len nie teraz...
